Prečo je o komunistickej minulosti taká histéria?

Spoločnosť je dnes omnoho polarizovanejšia a možno je to tiež tým, že kedysi boli ľudia viac optimistickí. Dnes sa síce majú lepšie, ale šťastní nie sú, prišli o časť ilúzií, preto si nechcú ukradnúť svoj obraz minulosti. Vtedy (v časoch komunizmu, pozn. autora) predsa museli byť nešťastní a komplikovať obraz tej doby ich dráždi.

Mnohí odmietajú kriticky premýšľať a chcú radšej jednoduché pravdy typu „Režim je zlý“ alebo „Blaive (historička, pozn. autora) je revizionistka“.

O Pražskej Jari

Spoločnosť sa nikdy nevyrovnala s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Bol to definitívny koniec nádeje na šťastie, na lepší život. Pre niektorých ľudí to bol koniec sveta.

O uvoľňovaní komunistického režimu a bezmocnosti jednotlivca

(Vďaka vpádu vojsk Varšavskej zmluvy) V 70-tych rokoch v komunizmus neverila už ani väčšina komunistov. Potom šlo už len o prežitie režimu, ľudia sa uzavreli do seba, úplne rezignovali na politiku a verejné dianie. S tým bohužiaľ bojujeme do dnes.

O ľuďoch:

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú naozaj zlí a ďalší, ktorí pre kariéru urobia hocičo. A naopak vždy sa nájdu odvážni ľudia, ktorí odolajú.
Moja generácia a generácia mojich rodičov má tú odpoveď jasnú. Vieme, že sa väčšina z nás ako hrdina nezachovala a neriskovala život.

Návšteva Rakúska v roku 1968

Iba chcem upozorniť, že život na Západe nebol tak ideálny, ako mohol odtiaľto vyzerať.

Hovorila som s ľuďmi v Českých Velenicích na česko-rakúskom pohraničí, ktorí spomínali na návštevu Rakúska v roku 1968. Vtedy to ešte nebol veľký rozdiel, naopak, Rakúsko na tom bolo možno o niečo horšie. Potom začali komunistické režimy stagnovať, neudržali  krok s modernizáciou západných zemí zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a v roku 1989 sa zrútili.

Toto bolo zopár zaujímavých výrokov od historičky Muriel Blaive ktoré vyšli v českom časopise Týždeň 11. septembra 2017